Najvyššia váha:57kg Najnižšia váha: 40kg Výška: 165cm

Prosinec 2015

Kiežby už bol koniec

16. prosince 2015 v 15:54 | Kim |  My fairytale
A teraz, keď je už asi skoro koniec, tu nie je nič. Nič čo by ma tu držalo. Niž pre čo by sa oplatilo pokračovať. Je to
Takže...poslednú dobu sem moc nepíšem. Celkovo je to rovnaké ako doteraz. Ako vždy... Tento článok by mal byť taký...zmiešaný.
Asi by som mala začať s niečím, čo som v poslednom článku len okrajovo naznačila. Podviedla som ho. Jeho. Toho najdokonalejšieho a najúžasnejšieho chalana. Po tom nasledovalo dlhé (aspoň ore mňa) obdobie preklínania sa, vracania a všetkých možných blbostí. Úprimne, chcela som umrieť...čím rýchlejšie, tým lepšie. Ale ludia ako ja si smrť nezaslúžia. A v tom mi napadla otázka. Prečo som sa nezabila pred rdvoma rokmi? Keď sa na mňa každý vy*ral a nikto sa so mnou nebavil? Keď som nikoho nemala a nikto mi neveril? Už dávno by som mohla mať pokoj a nestarať sa o nič z toho čo sa stalo. Bolo mi asi najhoršie z celých tých mojich období a vôbec nechápem ako som prežila...ako, teraz vážne. Nerozumiem tomu.
Potom, prišiel on. A od vtedy bolo všetko inak. Od základu (áno, vždy je za tým nejaký chlap...). Hovory od rána do večera, bla bla bla (myslím že on vie čo všetko pre mňa za ten rok spravil a je zbytočné to sem všetko vypisovať...jednoducho, je toho veľa). Potom som už v tom mala jasno. Vedela som prečo žijem. Vedela som, že pre neho sa to oplatí, pre nás.
A teraz...keď je už asi skoro koniec, keď už tu nie je nič. Nič čo by ma tu držalo, nič prečo by sa oplatilo pokračovať. Načo aj? On je to jediné na čom mi záleží a keď je preč, má zmysel žiť bez toho, čo dávalo vášmu životu zmysel? Prečo sa len jednoducho nevráti a nemôže byť všetko tak dokonale ružové ako doteraz...
Neviem veľa vecí, ale v jednej som si istá. Milujem ho.
Vždy som tak zúfalo túžila po tom sladkom klamstve...len nič netrvá večne a realita znie po tom všetkom horšie než doteraz.

*Názov*

16. prosince 2015 v 15:54 | Kim |  My fairytale
*z pôvodného blogu*
Tento článok bude dosť podobný predchádzajúcemu, ale skúsim začať inak..
Koncom augusta sme sa dali dokopy. Pomaly sa po škole začalo rozširovať, že mám chalana. JA mám chalana. Zrazu ma akosi všetci začali ohovárať, ako môžem mať JA chalana. Noa? Ja nemám chalana.
Ja mám JEHO.
Toho, kto je vždy pri mne aj keď vie aká som. Toho, na koho sa môžem kedykoľvek spoľahnúť v hocičom. Toho, kto nechce odísť aj napriek tomu že ma naozaj pozná. Ja mám svoju budúcnosť, svoje šťastie, môj život.
A čo majú ony? Chalana na jednu noc, možno dve? Nezáviďte a choďte si robiť svoje.
Avšak, moderné rozprávky obvykle nemajú šťastný koniec.
Obzvlášť keď som p**a. Netuším čo bude ďalej...milujem ho...ale to je mi teraz už asi k ničomu

Bez názvu

16. prosince 2015 v 15:53 | Kim |  My fairytale
*z pôvodného blogu*
Prečo?
Prečo musím sakra existovať? Načo je toto dobré? Úprimne.
NA VEĽKÉ NIČ
Okey...fajn pochopím. Nie každý je pekný (aj keď spýtať sa ma či je môj priateľ slepý keď je so mnou je už trošku moc, nie?....), nie každý je super extra talentovaný a nie každý vyniká v škole. Okey, pochopím. Za to tak vpodstate ani nemôžem.
Ale prečo som taká p**a?
Ako povahou.
Hysterická sprostá urevaná a och...prečo... Som hnusná k ľuďom ktorým na mne záleží (alebo sa teda tvária tak, že im na mne záleží), správam sa jak totálny idiot, mám priblblé poznámky, každého urážam a potom sa čudujem a revem že sa so mnou nikto nechce baviť, to ako vážne? Ja byť svoja spolužiačka/známa, nebavila by som sa so sebou, len sa ignorovala. Omg ľudia to nevidíte aká som? Alebo sa tvárite že je všetko úplne naj a potom ma ohovárate na každom rohu všakže. Každému leziem na nervy, všade som posledný zvyšok... ako keby to nebolo dosť, najkamoš ma začal zas ignorovať (jeeeeeej).
Celkovo poslednú dobu som sa začala celkom opúšťať a upadla do stavu sebaľútosti ktorý som si nevedela vysvetliť a myslím, že ani nechcem.
Sebaľútosť, to je niečo čo som cítila naposledy pred asi troma rokmi, keď som mala opuchnuté celé koleno, mala krámy a brutálne kŕče a šla som s bratom v -5stupňoch Celzia vo vetri na bicykel, lebo som chcela byť s ním. A tak sme šlapali asi 3-4 hodiny a samozrejme som dostala krásny zápal stredného ucha či čoho to. Ale bola som s ním.
Zaslúžim si trpieť. Zaslúžim si svoje peklo. A asi by som za tomala byť vďačná, pretože si zaslúžim horšie.

Anorexia vymyslená choroba/ pohľad spoločnosti na psychické poruchy

16. prosince 2015 v 15:50 | Kim |  Anorexia
Podobný článok som už raz písala, avšak okolnosti ma nútia vyjadriť sa k tejto téme opäť, aj keď možno vezmem túto tému tento krát inak.
Čoraz viac sa v našej triede diskutuje o anorexii. Všimla som si, že mnohé baby od nás z triedy ňou trpia. Teda, myslia si že trpia. Chcela som pomôcť jednej kamarátke a tak som jej poslala link na blog. Neviem ako, ale už o tomto blogu vie celá trieda...(ako sakra ako..? -.-) takže silno uvažujem o tom, že prejdem na inú adresu.
Anorexia sa stáva módnym trendom. Neviem ako si to ľudia predstavujú. Myslia si, že ak baba uvidí v TV nejakú celebritu tak sa hneď začne rezať lebo má depresie lebo nie je taká dokonalá ako tá celebrita a k tomu hneď dostanú anorexiu lebo chcú schudnúť. Omg ľudia. Počujete sa? Toto je maximálne úbohé. Nechcela som vyjadriť svoj názor pred nimi, pretože viem že by sa ich to dotklo. Ľutujem vás, ako na seba len tak pútate pozornosť a snažíte sa byť "tie chuderky ktoré trpia". Och no, tak ťa odmietol nejaký chalan. Noa? Život pokračuje ďalej preboha veď čo sa za každú hlúposť opúšťate.
Toto, čo robíte nie je anorexia. Toto je blbosť, pútanie pozornosti a úbohý výkrik do tmy. Toto je len forma diéty.
Úprimne, nechápem prečo sa všetky snažíte byť tak "cool". To je cool mať psychickú poruchu? Ste vy normálne? Choďte sa chvastať tým že máte schizofréniu alebo bi-polárnu poruchu. To už nie je cool? A v čom sa to líši? Psychická porucha ako psychická porucha. Alebo sa choďte chváliť tým že máte rakovinu. Veď aj to je smrtelná choroba. Dá sa mať na týždeň rakovinu a potom len tak zmizne? Nemyslím si. Tak ako to, že tá vaša "anorexia" po 2 dňoch zmyzla?
Och ste úbohé.
Rezanie, je taktiež porucha. Prečo si myslíte že ste in keď máte dorezanú ruku? To vážne?
Uvedomte sa.
Kvôli takýmto prípadom sú ppp a rezanie podceňované a brané ako vymyslené, neexistujúce choroby, pritom tých ktorý nimi naozaj trpia to ničí, telo dušu, všetko. A vy si vymýšľate umelé problémy. Kvôli ľuďom ktorý si nedokážu uvedomiť, že toto nie je ani zďaleka cool sa nevenuje ppp pozornosť aká by ala a často sa silne podceňuje.
Choďte do **** s tou vašou "anorexiou"
Spolužiačka začne hovoriť o tom ako má """"anorexiu"'"" a potom ešte mne vynadá že som ss jej na to spýtala, lebo ona nechce o tom hovoriť. Aha okej. 'Jasne že máš po mesiaci chudnutia anorexiu, áno uznávam.'
Hlavne že anorexia sa ťažko určuje aj na psychiatriach, nieto ešte si len tak vyhlásiť že mám anorexiu. Anorektičky ani nevedia že nie sú ok.
Ľudia, nesnažte sa byť cool anorektičky. Lebo takto ste len úbohé **** ktoré na seba pútajú pozornosť.
Ak ste to dočítali až sem, dúfam že som nikoho neurazila, ale uvedomte sa.

Len ty a tvoje myšlienky

16. prosince 2015 v 15:49 | Kim |  My fairytale
Takže....strávila som peknú chvíľu rozmýšľaním o tom, či napíšem jeden článok a v ňom všetko alebo 2-3 menšie a podrobnejšie...ale nakoniec som sa vrátila k tomu čo som chcela napísať ako prvé. Ospravedlňujem sa za ten chaos...
V prvom rade (ešte pred čím zabudnem) by som chcela poďakovať každému, kto pri mne celú tú dobu a aj naďalej stojí, aj keď som zlyhala na plnej čiare. Ďakujem vám všetkým a mrzí ma, že som vás sklamala. Možno ste si to mnohý nevšimli, ale tento blog funguje už myslím roky, dva ale po čase som z neho všetky články vymazala a začala nanovo.
Ja...ospravedlňujem sa za chaos ktorý pravdepodobne vznikne v tomto článku, ale akosi som došla k záveru že písanie článkov nie je moja parketa....a teda ani usporiadavanie mojich myšlienok...
Asi som už dosť jasne vyjadrila v predchádzajúcom článku že som vzdala svoj boj proti anorexii. Alebo ako to rada nazývam ja- boj proti sebe samej. Takže, neviem či je toto výhra alebo prehra, každopádne to beriem ako výhru, z tej strany, že sa pokúsim zmieriť sa so sebou tak ako som, bez snahy zmeniť sa. Toto som ja. Ten hnoj. To čo ma zničí. Máme zničiť to čo nás ničí...ale čo ak je to naša vlastná mysel, naše vlastné myšlienky. Nič menej. Nič viac. Len ty a tvoje myšlienky.
Čo robiť v takomto prípade? Mám byť šťastná. Šťastná dva metre pod zemou. Tam kde som mala byť už pred dvomi rokmi. Prečo sa to takto stalo? Čo by bolo keby som sa rozhodla ináč? Mám byť šťastná. Ale ja som. Svojim zvláštnym spôsobom som šťastná, teraz a takto. Možno ma to celé ovláda. Ale už ma to nezaujíma. Jediné o čo sa budem snažiť je prijať sa takú aká som. Nech som už akýkoľvek psychopat.

Zmier sa s tým kým si

16. prosince 2015 v 15:49 | Kim |  My fairytale

Pred pár dňami mi napísal.
On.
Nenapísal mi žiadnu dlhú správu. Len jednu obyčajnú sms. ,,Postav sa pred zrkadlo a povedz si, že si prekrásná. Pretože si"
Len pár slov...v ktorých bolo tak veľa spomienok a bolesti. Už-už som sa rozplakala, keď som sa rozhodla ho poslúchnuť. Postavila som sa zo stoločky, vošla do kúpelne a pozerala sa na seba. Ale nepovedala som si nič pekného. Len som sa pozerala do očí tomu človeku, ktorého som sa tak veľmi chcela zbaviť. Postavila som sa zoči-voči svojmu najväčšiemu nepriateľovy. Zrkadlám sa vyhýbam (až na okamihy keď si robím vlasy do drdola na balet). Nemohla som plakať. Len som sa pozerala do svojich očí. Chcela som kričať o pomoc, plakať, hocičo. Nič. Len som sa pozerala na tú kopu hnoja pred sebou. Na Zemi je 7 miliárd ľudí. Ja tu nie som potrebná. Tá škaredá, tá divná, tá blbá...načo?
Som teraz v raji? Alebo v pekle? Ja už neviem. Čo je vlastne raj...a čo peklo? A aj keby som bola v raji... Moje miesto je v pekle. Musím sa vrátiť do pekla.
Anorexia- raj a peklo. Pocit nižšej váhy, dokonalý pocit pri hladovke a nikdy neprestávajúce bolesti. Je to peklo alebo raj?
Či už som v raji alebo v pekle, je mi tu horšie. Teda...malo by mi byť lepšie. A možno aj je, len ja vnímam všetko príliš inak. Som v stave, keď aj hladujem, aj nie. Snažila som sa prehovoriť samú seba. Bojovať so sebou. Robila som presne opak toho proti čomu som bojovala. Nenávidím sa. Bojovala som proti sebe. Prečo? Aby som prijala samú seba takú akú som. A ako som to chcela dosiahnuť? Aby som sa zmenila. Nedáva to zmysel...ja viem.
Tak si to zoberme kus inak. Chcela som sa zbaviť anorexie, chcela som sa zmieriť s tým aká som. Chcela som sa zbaviť anorexie a zmieriť sa s tým, kým som, ale miesto toho som len pribrala ako prasa, anorexie som sa nezbavila a je mi zo seba len ešte viac na vracanie ako doteraz. Teraz som sa zmierila s tým, že to jednoducho nejde. Zmierila som sa s faktom, že mám anorexiu (och tie slová znejú tak divne...). Chcela som sa prijať taká aká som. Tak....teraz to príde, síce s depresiami a anorexiou, ale príde. Pretoźe sa budem brať takť aká som. Dúfam.
Takže, teraz sa snažim žiť aj v pekle aj v raji. Som posadnutá svojou váhou a dúfam že sa mi podarí schudnúť (omg mám 54kg ......toto musí každý uznať že na 160cm je to dosť veľa). Už proti tomu nebojujem. Nezaujíma ma čo sa stane. Už nie. Nemá cenu sa tomu brániť.
Chcela som...tak veľmi.
Kimi asi prehrala. Ale ona túto prehru berie ako výhru. Vraciam sa predsa späť do svojho raja (to čo je pre niekoho hnusné a nepochopiteľné je pre iného láska...) a už z neho nechcem odísť. Nechcem chudnúť rýchlo...len si to pomaly užívať. Ten pocit, že váha ide dole. Pomaly si užívať každú chvíľku toho, ako zničím ten hnoj v zrkadle.

Ako sa dostať z labyrintu

16. prosince 2015 v 15:47 | Kim |  My fairytale
Ako sa dostať z tohoto labyrintu utrpenia?
Ako utiecť z reality
Sny
Naše sny sú to, čo nám dodáva nájdej k životu, k lepšej budúcnosti.
Ale čo je vlastne lepšia budúcnost?
Nikdy to nebude lepšie, len sa naučíme s tým žiť, zvykneme si. Zmierime sa s realitou,, sadneme si a čakáme. Na lepšiu bucúcnosť. Ale zajtra tu už nemusí byť nikto z nás...tak na čo čakáme....? Celý svoj život len pretrpím ako nejaký trest a modlím sa aby som ráno už nevstala. K čomu je to dobré? Zožieram sa vo vlastnom nešťastí, keď tomu aj tak neviem pomôcť. Riešením nie je si sadnúť a čakať na lepšiu budúcnosť. Riešením je postaviť sa a ísť si pre dokonalú súčasnosť. Užívať si každú chvíľku a vysrať sa na veci, ktoré už jednoducho nezmením, ani keby som sa na vlasy postavila. Riešením je žiť dokonale šťastná v sladkom klamstve ďaleko od krutej reality. Utiecť zo života.
Ako sa dostať z tohto labyrintu utrpenia?
Uteč
Uteč kým môžeš

Tu a teraz

16. prosince 2015 v 15:45 | Kim |  My fairytale
Ahoj,
Takže, Kika- tento článok píšem zo značnej miery len kvôli tebe. Chcela by som sa ti poďakovať a dúfam že sa ti darí
Bola som s tým nejak tak, že to so mnou šlo posledné dva mesiace ako na horskej dráhe a preto mi pripadalo zbytočné to sem všetko dávať keď väčšina z toho je úplne bez pointy. Rozpísaných článkov mám mnoho, ale sú to také tie jedny random vety alebo myšlienky, možno niektoré z nich vo svojich budúcich článkoch využijem.
Jurko, tebe som sľúbila že napíšem článok inšpirovaný našou včerajšou konverzáciou (stal sa z nej ďalší rozpísaný článok, tj. Jedna random myšlienka) takže....aspoň som ťa spomenula.
A teraz sa dostávame k jadru tohoto článku. Ako som už vyššie spomínala, posledné dva mesiace (alebo skôr celý život) som ako na horskej dráhe. V tomto období sa držím celkom fajn. S menšími odchýlkami ide všetko podľa plánu, aj keď počítam s tým, že cez školu sa budem o5 prežierať (oh stres). Okrem toho mi tento rok pribudne aktívne jazdenie, francúzština cez víkendy, tanec moderný, balet, nemčina a gitara. Klavír, angličtina a výtvarná ostávajú, stojím pred pomerne náročným školským rokom ale nie je nič čo by sa nedalo zvládnuť.
Dobre, keď som pred chvíľkou tvrdila že sa dostávame k jadru tohoto článku, klamala som, prichádza až teraz.
Pred nedávnom som písala článok o mojom najkamošovy, ktorého som spoznala cez internet.
Asi som sa už nedostala k tej časti, že ma prišiel navštíviť. (milašku ak toto trz čitaš nečítaj ďalej :Dd)
Deň pred tým ako mal prísť sme sa historicky prvý krát pohádali. Stav hádok trval ešte akosi,,,,ďalšie 2 týždne (buď sme sa nebavili alebo som mu niečo vyčítala).
Ale v deň keď prišiel, som asi úplne prepla. Bod zlomu. Od toho dňa jem normálne a pribrala som 2kg (z tých 53 by som už...mohla kus schudnúť a to bez srandy lebo sa nezmestim do nohavíc xD) a úplne vážne, som si od vtedy nič závažnejšie neurobila (začala som taktiež aplikovať metodu motylik :Dd -tam kde sa chcem porezať nakreslim motylika :3 ak sa porežem, umrie, ak nie, večer ho umyjem, teda sa oslobodi a prežil---nie nepreplo mi zase až tak ale fakt to zabralo...aspoň kus---), ak nepočítam kopanie do skrine a škrabanie a balet. To čo je pre iného peklo, je pre mňa oslobodenie (Jurko sa predsa len dočkal veľkej chvíle spomenutia časti našej konverzacie :D)
Spomínala som už niekedy že ho ľúbim? Nie? Mala som. (nemyslela som teba Jurko)
Dnes som sa nad tým akurát tak zamyslela, kde by som bola, keby nebol ON.
V prvom rade by som prepadla, pretože by mi nemal kto pomáhať s domácimi a vysvetlovať učivo. Nikto iný so mnou asi hodinu volať nebude aby mi vysvetlil jeden primitívny príklad ani mi hodiny vysvetlovať všetky tie pre neho primitívne vecičky keď toho má viac než dosť do školy.
V druhom rade by som sa psychicky zhrútila, pretože on je môj ľudský denníček, môj psychiater, poradca a budúcnosť. Moja nádej na lepší život.
Je to môj záchranca.
To on ma vytiahol z toho celého. Už minulý rok (prečítaš mi niekedy rozprávku ešte?:D) mi veľmi veľa pomohol, ale to všetko je nič oproti tomu, čo pre mňa spravil za posledných pár mesiacov.
Úprimne, neviem si predstaviť iného človeka, ktorý by toho o mne vedel toľko ako on (vie veľa vecí, ktoré sa aj na blogu bojím spomemúť). Neviem si nikoho iného predstaviť, kto by v strede vyučovania vyšiel z triedy, aby mi mohol dvihnúť hovor. A už vôbec nie nikoho, kto by kvôli mne precestoval celú republiku, na pár hodín.
Neviem, či pri mne ostane, ale doteraz ostal a chce ma takú, aká som, nie žiadnu moju pretvárku.
-Ako to čítam tak on je to tvoje druhé ja, neviem čo by si robila bez neho čo si o ňom doteraz napísala znelo ako keby si bez neho nebola ani ty :D to ako ťa vždy podporuje vo všetkom a dokáže počúvať a napriek tomu vyzeráš že stále niesi najšťastnejšia :) nepusti si ho ani za nič
(Jurkov názor zo dňa 7.09.2015, dúfam že ma nenahlási za porušenie autorských práv ani za porušenie sukromia alebo rozhovoru alebo čo ja viem za čo :Dd)
- nie som šťastná, ale umieram šťastím že mám to šťastie ho mať
a to je to. Je tu, teraz. A viem že tu nebude navždy, ale teraz je tu. Na ničom inom nezáleží. Len na tom, čo je teraz. Teraz, tento okamih, mení všetko. V ďalšom už možno nebude čo meniť. Ráno tu už nikto z nás nemusí byť a celá naša existencia, všetko vyjde na zmar. Jediné, na čom záleží je teraz, tu a táto chvíľa (jedna z mnoha vecí, ktoré ma Alex naučil)
Ďakujem vám všetkým
vypadá to tak, že sa život Kimi obrátil konečne aspoň sčasti na to sladké klamstvo, po ktorom tak zúfalo celý ten čas túžila. A presne tak ako sľubovala, užije si toho každú chvíľku

Ako sa nestať závislou

16. prosince 2015 v 15:28 | Kim |  My fairytale
Ak sa na niečom nechceš stať závislá, nemysli na to. Ako na to nemyslieť? Vkuse na to myslíš, nevieš to dostať z hlavy. Vždy to vidíš pred sebou. Ničí ťa to.
Ľudia sú príliš závislí na ľuďoch, viažu sa na seba a potom sú len zbytočne sklamaný. Sú závislí na všetkom. Závislí na iných.
V tomto článku by som chcela rozobrať časť môjho života, ktorú som sa rozhodla pred rokom a pol úplne a navždy pochovať. Ide o niečo, o čom som si nikdy nemyslela že sa ešte niekedy v živote zmienim. Alex (sakra ty počítačový génius dúfam že sa k tomuto blogu nikdy nedostaneš :D)
Well... zavolala som mu. A zdvihol mi. Po dvoch rokoch.
Vždy som sa snažila na to nemyslieť. Poprela som všetko a pochovala som to. Celé. Tak ako to bolo. Nemyslela som na teba. Nemyslela som na nás, nemyslela som na nič z toho čo sa stalo. Vyškrtla som si ťa zo života a zabudla.
Avšak teraz, po dvoch rokoch...Mám pocit, ako keby som na teba vpodstate nikdy neprestala myslieť. Vždy si tam niekde bol, vzadu, skrytý a kričal si mi v hlave. Aj napriek tomu, že som sa snažila zbaviť sa toho, nikdy mi to nešlo. A nikdy som si to nepripustila. Možno preto som sa zmenila. Možno práve preto všetko.
Lenže teraz sa opäť bavíme, akoby sa nič nestalo. Veď s tebou je to také jednoduché. A tá moja časť, ktorá na teba nikdy neprestala myslieť sa zbláznila, som na tebe závislá.
Ako sa nestať závislou? Nemysli, pretože človek sa môže stať závislím len na tom, na čo myslí.
Tak vidíš...sám si to povedal

Pre Teba

16. prosince 2015 v 15:27 | Kim |  My fairytale
Pre môjho najlepšieho kamaráta, psychológa, čiteľa, poradcu. Pre človeka ktorý ma (asi) pochopil. Pre človeka pre ktorého sa oplatí pokračovať
Chcem aby si vedel, že som veľmi veľmi (neuveriteľne) rada, že som ťa spoznala. Už je to takmer rok čo ti skoro každý deň leziem na nervy. Dosť dávno sme volali. Vieš, celkom mi chýbajú tie časy keď sme sa začali baviť, keď sme sa ešte len spoznávali. V tom období sme sa rozprávali najviac a prevolali sme spolu doslova stovku. Volali sme celý deň a celý večer sme si písali. Vtedy si ešte asi nevedel do akého šialenšho sveta vstupuješ a netušil si aká som divná a šibnutá.
Pomáhaš mi snáď s všetkým a podporuješ ma v úplne všetkom. Pomáhal si mi so školou, podporoval si ma v každej hlúposti a v každom mojom geniálnom nápade. Počúval moje zdeprimované výlevy o všetkom a o ničom celé hodiny, dni. Keď treba si so mnou hore kľudne aj celú noc a utešuješ ma. Nech ti zavolám hocikedy, ak môžeš vždy mi dvihneš. Nezáleží na tom kde práve si a čo robíš. Videl si asi všetky moje najhoršie fotky (a ani tie ťa neodstrašili...:D) Ako jediný si mi nepovedal že je nepremyslená hlúposť chcieť ísť len tak do Francúzska po strednej...miesto toho si mi povedal že pôjdeš so mnou. Neviem koľko je na tom pravdy, ale ďakujem. Bol si prvý komu som dala link na blog. Neviem na koľko ťa to celé šokovalo...ale viem že sa so mnou ešte stále bavíš a napriek všetkému si stále tu, aj tak, že toho o mne vieš viac než ktokoľvek iný v mojom živote si vždy pri mne aj napriek tomu že ja som si ťa najskôr nechcela pripustiť k telu a chcela som sa s tebou prestať baviť (musíš vedieť že to ľutujem najviac z všetkých hlúpostí ktoré som v živote urobila). A aj po tom všetkom sa so mnou dnes dokážeš normálne rozprávať celé hodiny, presne tak ako sme to všetko začali.
Chcem sa ti za to všetko poďakovať- za to že si tu. Okrem teba nikto neostal a ty ma nejakým zázrakom ešte stále dokážeš strpieť. Ďakujem ti za všetko čo si pre mňa urobil.
A dúfam že ti nevadí, že som to všetko napísala nakoniec na blog (moc ľudí sem tak či tak nechodí takže to budeš čítať asi len ty). Chcela som ti to všetko napísať pôvodne do správy, ale rozhodla som sa to zverejniť, pretože tu toho o tebe veľa nie je, no napriek tomu si v mojom živote jeden z tých mála ľudí ktorí mi stoja za to aby som pre nich obetovala všetko.
Ps: nezabi ma a ešte raz ďakujem ^^