Najvyššia váha:57kg Najnižšia váha: 40kg Výška: 165cm

Listopad 2015

Následky anorexie a bulímie

20. listopadu 2015 v 0:22 | Kim |  Anorexia
*z pôvodného blogu, dátum vydania: 6.07.2015 o 14:43*

http://www.idealni.cz/nasledky-mentalni-anorexie-a-bulimie/ -povinne prečítať
Hladovkou najskôr chudneme zo svalov, až potom ide tuk. Tu je však vhodné si pripomenúť, že aj naše srdce je sval.
A okrem toho všetkého, vezme vám to všetko. Doslovne. A nie je tu žiadna vysnená váha, žiadny cieľ, len konečná zastávka- smrť. Toto by si mali všetci uvedomiť. Je to choroba, nie forma diéty



11 faktov o mne ako anorektičke

13. listopadu 2015 v 19:23 | Kim |  Anorexia
*z pôvodného blogu, dátum vydania: 05.07.2015 o 13:40*

na tomto blogu som si prvý krát pripustila že mám anorexiu
Nikdy som o tom nikomu nehovorila a ani som sa o sebe nezmieňovala ako anorektičke
• nikto nevie že som sa z toho nedostala
Och áno, už jem pomerne normálne, netrávim po jedení hodiny v kúpelke, udržiavam si váhu,... ale nie je mi lepšie. O nič. Sú to každodenné boje medzi tým čo chcem a tým čo musím robiť. Ľudia si myslia, že som len chcela schudnúť pár kíl a teraz je to už v pohode
nikdy som si nepočítala kalórie
Zväčša nebolo čo počítať ...
denne vypijem asi liter- dva z môjho obľúbeného čaju
Nič iné mi okrem neho moc nechutí
nikdy som nebola v žiadnej liečebni ani u žiadneho lekára
Nemal ma tam kto poslať...našťastie
radšej nejem než vraciam
Na to som až príliš slabá
začalo sa to postupne
Asi rok som si hovorila že som pribrala (keď som sa nezmestila do šiat ktoré boli M mi mamka povedala že som strašne pribrala- vždy som bola chudá). Potom som si všimla že mi už nikto nehovorí aká som chudučká. Raz za čas som vynechala raňajky a tak sa to začalo. Začala som vynechávať jedlá čoraz častejšie až som sa dostala tam, že som jedla len večer a aj to len pár súst.
moja najvyššia váha bola 57kg a najnižšia (za posledné dva roky) 43kg
mám zničené vlasy aj nechty...a celkovo celé telo
Vždy som mávala dlhé a husté vlasy. Teraz sú už len dlhé.
moja najdlhšia hladovka trvala týždeň
Po tom som vyjedla celú chladničku.
najhoršie, čo mi ana zobrala boli kamarátky
ale aspoň som zistila aké sú falošné.....

Nikdy som takáto nechcela byť

13. listopadu 2015 v 19:14 | Kim |  My fairytale
* z pôvodného blogu, dátum vydania: 04.07.2015 o 23:25*
Nikdy som si nemyslela že takto dopadnem. Stratená v realite a bez všetkého. Teda s všetkým a ničím. Mojou jedinou útechou je že milióny ľudí na Zemi to má tisíc krát horšie a boli by vďační za moje najhoršie dni. Istým spôsobom mi škola chýba. Cez školu nemám vôbec čas byť doma a chodím domov len neskoro. Teraz už týždeň sedím doma a nič nerobím len depkárčim nad blbosťami.
Toto nemá zmysel.
Tento blog som si založila ako motiváciu. Nechcem schudnúť...teda chcem...ale hlavne chcem žiť (aspoň si to snažím nahovoriť). A miesto toho aby som sa pozbierala a dala sa dokopy sa čo? Rozpadàvam na kúsky. Plačem tu nad hlúposťami a ľutujem samú seba chuderku. Lenže ja sa nemám prečo ľutovať. Mám skvelý život. Rodičia mi dali všetko čo mohli. Mám kamarátky, kamošov, úžasnú rodinu a priatela (ehm partnera do postele).
Kamošky ktoré ma ohovárajú, kamošov, ktorý dúfajú že im poskytnem nejakú tú službičku, rodinu, ktorá sa vo mne sklamala a priatela, pre ktorého nebudem nikdy dosť dobrá.
Ale...kto to takto v dnešnej dobe nemá?
Každého trápi dokola a dokola to isté...škola rodina peniaze. V čom sa ja líšim od ostatných? V ničom.
Keď som bola menšia, na babách ako ja teraz som sa vždy smiala. Tie umelé barbie ktoré furt len plačú. Nikdy som nechcela byť takouto, takou aká som presne teraz. Nie na vonok, ale vo svojom vnútri. Tá hnusná sebaľútosť ma vytáča. Nechcem byť tou "chuderkou". Vždy som bola ja tá veselá, ja som bola tá, ktorá rozveselovala. Vlastne aj stále som. Ale necítim sa tak. Vyčítam si, že nie som šťastná...má to zmysel? Som úbohá a trápna.
Na vonok som sa až tak nezmenila. Len som prestala ľuďom hovoriť čo ma trápi. Dôverovať ľuďom sa neoplatí.
Nechcem byť taká aká som bola kedysi. Prešla som si touto cestou z nejakého dôvodu a už sa jej nevzdám. Len si želám, aby som sa neľutovala. Neznášam sa za to. Nenávidím to na sebe. Tú urevanosť ktorá sa vo mne vytvorila. Neznášam sa za to, aká som slabá. Nenávidím sa za to všetko.
Nechcela som sa stať tým čím som. Teda, tým čím som vo svojom vnútri, za všetkými tými úsmevmi a malinkými klamstvami. Tým, čo je skryté pod tým všetkým

Svetlý deň v tme

13. listopadu 2015 v 19:04 | Kim |  My fairytale
* z pôvodného blogu, dátum vydania: 29.06.2015 o 20:22*
Dnešný deň bol neopísateľne dokonalý.
Teda, omnoho lepší než tie ostatné.
Všetky dni s tebou sú pekné, keď si odpustíš tie svoje urážky (nie takých moc nebolo).
Od kedy sa opäť bavíme je náš vzájomný vzťah iný. Nazvali sme sa milencami. Toto je asi najbližšie slovo ktoré vyjadruje náš súčastný stav, ale...si môj najlepší kamarát.
Ľudia si všeobecne myslia, že si nerozumieme. Nehodíme sa k sebe. Nikdy nám to nikto spolu nedoprial. A už z toho nikdy viac nebude. Hodíme sa k sebe a rozumieme si úplne úžasne...čo na tom že sa stále hádame na hlúpostiach. Dôležité bolo, že sme sa milovali.
Keby sme si spolu nerozumeli, ako by sme spolu dokázali vydržať toľko času a rozprávať sa celé hodiny. Čo na tom že sme úplne iný.
Chcem sa vrátiť do tvojej obývačky a pozerať nejaký film. Po dlhej dobe som bola opäť šťastná...po dlhých rokoch som bola opäť šťastná. V tvojom objatí. Mala som pocit ako keby som nechala všetky starosti, celý svoj život pred dverami. Si jediný človek pri ktorom dokážem byť, aj keď len na chvíľku, ale dokonale šťastná bez akéhokoľvek ale. Keď spolu hráme na klavíri, pozeráme filmy, počúvame hudbu. Tak málo stačí k tomu aby som sa cítila rovnako ako kedysi... už ma netrápilo nič.
A v okamihu keď som vyšla z tvojho bytu sa všetko vrátilo.
Vraj vypadám smutnejšia než obvykle. Ale ja som šťastnejšia, než za poslednž dva roky dokopy.
Naozaj ku mne nič necítiš? Vážne som ti až tak ľahostajná po tom všetkom?
...................................áno............................
A teraz sme tu. Dvaja ľudia ktorý by sa nazvali známimi a pred sebou milencami. Nič viac, nič menej. Tak ako sme teraz nám to obom vyhovuje. Nateraz. Aj keď dobre vieš čo si o tomto celom myslím...

I'm sorry

13. listopadu 2015 v 19:02 | Kim |  My fairytale
*z pôvodného blogu, dátum vydania: 28.06.2015 o 12:21*
Drahá maminka,
Chcela by som sa ti ospravedlniť za všetku tú bolesť, ktorú som ti za celý môj život spôsobila. Je mi veľmi ľúto, že som k tebe hnusná, klamem ti, nedokážem byť k tebe úprimná, odvrávam ti a nepočúvam ťa. Prepáč mi prosím, že napriek tomu že si do mňa dala všetko čo si mohla zo mňa nič nie je a nie som podľa tvojich predstáv. Mrzí ma že neviem kresliť ani spievať. Mrzí ma že nevynikám v škole. Mrzí ma že mi nič nejde a vo všetkom vždy len zlyhám. Mrzí ma že ti nepomáham a dávam ti tisícky dôvodov na mňa kričať. Ale vieš, bolí to vedieť. Vedieť že pre teba nikdy nebudem dosť dobrá a vždy budem to diablovo dieťa ktoré sa ti hnusí. Neviem prečo ma chceš stále obímať keď je ti zo mňa na vracanie a som slizská. Prepáč mi že nie som dobrá dcéra. Snažila som sa, ale som chybná, nejde mi to. Nech sa snažím akokoľvek, aj tak všetko vždy pokazím a zarmútim ťa.
Nikdy nebudem taká úžsná mama
Jediné čo v živote naozaj máme je naša rodina. Jediný človek, ktorý nás naozaj, úprimne a bezpodmienečne miluje je naša mama. Tak prečo som kvôli všetkým tým -píp- chalanom dokopy revala menej než kvôli tebe za posledný pol rok?
Milujem ťa najviac na svete a urobila by som čokoľvek aby som ťa mohla vidieť šťastnou
len škoda že neviem čo ...
Dúfam že raz budem taká dcéra akú si zaslúžiš

One direction- Taken

13. listopadu 2015 v 19:00 | Kim |  Hudba
* z pôvodného blogu, dátum vydania: 22:06.2015 o 18:58*
Ešte pred tým, než by ste ma ukameňovali, nie som žiadna pomätená directionerka, len pre mňa znamenajú ich prvé albumy dosť veľa. Dalo by sa povedať, že boli súčasťou môjho života.
Táto pesnička mi hrá v hlave už od kedy si mi opäť napísal.
Úprimne, prečo mi to robíš? Nikdy v živote som neplakala kvôli chalanom (a sľúbila som si že kvôli takýmto hlúpostiam ani nebudem ale od kedy ťa poznám som ako plačúca bábika -.-). Nikdy v živote si ma nechcel. Vždy ti šlo len o to, že som bola pre teba niečo zakázané, niečo čo si nesmel. Nepáčilo sa to nikomu. Mojim rodičom, tvojim rodičom, mojim kamoškám, tvojim kamošom. Celý čas sme sa len hádali, udobrovali sa v posteli, čo bola len úbohá náhrada za to čo si mi spôsoboval. Urážal si ma a udupával do zeme pri každej malej príližtosti. Nič sa ti na mne nikdy nepáčilo.
Som pre teba príliš chudá, nie som taká nábožná ako ty (nie ja nečítam každý večer pred spaním Bibliu ani nie som každú nedelu v kostole), áno
súhlasím s tým, že homosexuálne páry by mali mať rovnaké práva ako heterosexuálne, nie som v tvojom veku (och áno tie štyri roky sú tak veľa...), nie som pre teba dosť vysoká, nemám dosť dobré kozy, mám príliš dlhé hnusné vlasy, mám hnusné čelo a tvár, mám divné čaptavé nohy ,....
Tak prečo ma zase chceš?
Keď som sa ako tak zmierila s tým že nie som dosť dobrá, pohla sa ďalej a pomaly na teba zabúdala. To si si naozaj nenašiek lepšiu babu...?
Som šťastná aj bez teba. Nie, nie som šťastná, ale ani s tebou som nebola, a ani by som nikdy nebola. Keby si ma miloval, možno by si nemal len prázdne rečičky ale aj mi to dokázal, že o mňa naozaj stojíš ...
Však ale jasné...

Raz sa to snáď skončí

13. listopadu 2015 v 18:57 | Kim |  My fairytale
* z pôvodného blogu, dátum vydania: 21.06.2015 o 20:59*

Vždy je to to isté. Tie isté otázky, tie isté klamstvá. Dva roky dokola a dokola tých istých klamstiev. Je mi lepšie, potom do toho opäť padnem. A stále to isté. Samá lož a hnus.
Posledných pár týždňov je mi lepšie. Mala som toho tak veľa do školy, že na svoju váhu som ani nepomyslela a jedla som všetko čo mi prišlo pod ruku (a bolo toho dosť veľa). Dnes keď som si ráno stúpla na váhu ukazovala 46kg. Teda...viem že som mala pribrať...ale nad 50 nechcem ísť...neviem si na to zvyknúť. Začínam pomaly priberať. Moja váha bolo to jediné na čo som bola na svojom tele hrdá...a teraz to upadá. Musí. Je to takto lepšie. Pre každého...okrem mňa. Mne neostáva už nič iné než sa s tým zmieriť. Už nemám silu sa proti tomu brániť, len sa nechávam unášať prúdom. Bude čo bude. Záleží na tom vôbec? Je mi dobre tak ako teraz som. Načo to meniť...teraz je všetko fajn.
Nechcem do toho znova padnúť. Chcem si len udržať váhu, ostať chudá ale veselá a plná života. Bez pretvárok. Bez depresie. Bez rezania. S jedlom, s 'kamoškami', s rodinou. A hlavne, so mnou. Chcem byť tá baba ktorú som si kedysi vysnívala. Chcem si prestať klamať a prijať seba samú taká aká som. Kiežny to bolo také ľahké..dokázať sa rešpektovať na toľko aby som nemala potrebu zničiť každý jeden jediný kúsoček mojej existencie. Čím menej tu zo mňa bude, tým bude pre každého lepšie.
Dúfam že sa mi z tohoto celého raz podarí dostať. Snažím sa, ale nech robím čokoľvek stále sa to vracia. Ono, nie, tá nechuť a zhnusenie zo seba samej tu je stále, ale niekedy ju neviem vôbec ovládať a ovládne ma to.
Najhoršie je, že viem že sa to vráti, len neviem kedy.
Komu by som aj chýbala.
Faloš faloš faloš
Raz to prekonám.
Ak ma to neprekoná skôr...

Načo plakať

13. listopadu 2015 v 18:55 | Kim |  My fairytale
* z pôvodného blogu, dátum vydania: 21.06.2015 o 16:23*

Pozn. Už dlhšie som rozmýšľala, ako tento článok napíšem. Vlastne sa ho snažím napísať už dlho. A úprimne povediac...stále neviem ako ho sformulujem, ale predpokladám že bude rovnako na nič ako aj všetko ostatné.
Je toho tak veľa. Ani neviem kde začať, je to ako snažiť sa vytvoriť niečo zmyslupnné z úplne nemožného chaosu. A v tom celom chaose necítim už nič iné, len prázdnotu. Ten chaos je stále čoraz väčší a ja sa pod tým všetkým pomaly rozpadávam.
Rada by som riešila problémy ako moje spolužiačky, kto má aký makeup, ktorý chalan zo školy má tehličky, kto s kým chodí atď. A samozrejme ten najčastejší problém- ach tak veľmi ho milujem a on mi klamal, zahodil ma ako použitú vreckovku. To vážne? A ešte ony nadávajú na to, aké sú dnešné 10-14 ročne baby....však ony riešia tie isté hlúposti. Teda aj ja. Radšej budem riešiť chalana ku ktorému nič necítim než moju rodinu. Niekedy som myslela na to, že ony si myslia v sebe to isté. Možno. Kto vie. Svet je celý falošný.
Neviem čo som vlastne chcela týmto článkom dosiahnuť. Vyrevať konečne niekde všetko čo ma trápi? Vždy je tu niekto kto je na tom omnoho horšie. Sú ľudia, ktorý by boli viac než len vďační za naše najhoršie dni. Plakať tu nemá zmysel, rovnako ako ani nemá zmysel plakať iným. Och áno, mám kamarátky, najkamarátky, kamošov, najkamošov, bývalích....ale úprimne, kto z nich ma naozaj pozná? Kto vie čo cítim? Kto o mne vôbec niečo vie?
Kedysi som mala kamarátku, ktorá o mne vedela takmer všetko (http://crushin-my-fairytale.blog.cz/1505/class-a-team-ed-sheeran). To už nikdy. Dôverovať ľuďom sa vôbec neoplatí. Nikoho to nezaujíma, každý nám to želá. Každý má svoje peklo o ktorom si myslí že je najhoršie.
Chcem tiež riešiť radšej chalanov..radšej by som plakala zo zlomeného srdiečka kvôli niekomu kto mi za to absolútne nestojí než kvôli tomu že je vysoká pravdepodobnosť toho, že do 30tky nebudem vidieť pretože mám slabú retinu... Alebo že sa mi mama asi nedožije maturít. A viete čo? Väčšina ľudí by dala za môj život všetko, tak prečo sa ja cítim taká zlomená?
Zaslúžim si svoje peklo.
Nemyslím si, že mám právo byť kvôli tomu smutná, mala by som byť šťastná, miliardy ľudí to majú omnoho horšie a neplačú. Obdivujem ich. Ja sa pod tým všetkým rozpadávam, ale usmievam sa. Každý to má ťažké

Class A Team- Ed Sheeran

13. listopadu 2015 v 0:22 | Kim |  Hudba
* z pôvodného blogu, dátum vydania: 20.05.2015 o 23:57*
Kamarátky na celý život. Je to baba plná zmyslu pre humor, zábavy, sarkazmusu...a tajomstiev- takých tých verejných. Tak veľmi trpí....a tak veľmi to dáva na javo. Začalo to nevinne...prvá ciga, alkohol, tráva,... nie...ono sa to začalo omnoho nevinnejšie, jedným kamarátstvom- So mnou. Poznali sme sa už roky rokúce pred tým a vždy sme boli super kamarátky, stáli sme pri sebe vždy keď to tá druhá potrebovala.
Neskôr sme sa obe zmenili, a po letných prázdninách som mala pár svojich tajomstiev, ktorých následky začala istým spôsobom napodobňovať- začala sa rezať a takmer prestala jesť. Veľkú motiváciu jej robilo najmä to, že ju odmietol jeden chalan kvôli jej váhe... V tomto období sme pri sebe stáli asi najviac. Aj napriek tomu že bývala na dedine, vždy keď som jej napísala aby sme sa stretli u nás v meste, za pol hodinu sme sa už prechádzali spolu. Mohli sme si povedať čokoľvek a naše kamarátstvo bolo niečo veľmi výnimočné. Myslela som si, že spolu dokážeme prekonať všetko a tak... ako som sa len zmýlila... išla porozprávať o tom, že sa režem triednej (vtedy som ešte nevedela že aj ona....) Nakoniec som sa z toho celého ako tak vyvliekla, každý ma má za úbohú klamárku, ale aspoň nikto nevie pravdu a aj ten kto ju vie si myslí že je to lož.
Takže, onaa už s tým prestala- ja nie.
Zato ona si našla svoje 'šťastie' v cigaretách a alkohole a kto vie v čom ďalšom... neviem ako to s ňou skončí, ale dosť sa o ňu bojím. Mala som ju veľmi rada, ale ide to s ňou dole vodou a to mi naháňa strach. Neviem sa s ňou rozprávať, našla si nové kamarátky, má nový život, a ja do neho nepatrím.
Inak je to úžasná a inteligentná baba a o to viac je mi ľúto toto, čo sa z nej stáva...


Boj proti sebe samej

13. listopadu 2015 v 0:14 | Kim |  My fairytale
* z pôvodného blogu, dátum vydania: 20.05.2015 o 15:55*
Takže, absolútne netuším, kde začať, tak len začnem.
Nenávidím sa. Je to ako žiť so svojim najväčším nepriateľom. Každý má niečo, čo má na sebe rád- ja nič. Vôbec nič. Hnusí sa mi každý jeden pohľad do zrkadla, keď ma niekto pochváli, tak si myslím že len vtipkoval (a teda väčšinou je to aj myslené z ich strany ironicky). Povaha? Som klamárka, nespoľahlivá, náladová, každého sklamem a niekedy som hnusne krutá. Okrem toho, nič mi nejde. V ničom nevynikám, vo všetkom som úplne priemerná až podpriemerná. Celá moja rodina mala odomňa veľké očakávania, ktoré im asi už bohužiaľ nesplním.
Nenávidím sa za tieto moje slabé chvíľky. Mám byť veselá, šťastná. Závisí to či som šťastná na tom, či sa mám rada?
Chcela som prestať chudnúť, ale ako mám prestať, keď je to jediná vec (teda okrem baletu) ktorá ma robí šťastnou... ak budem chudšia, možno sa budem mať radšej. Možno mi nebude vadiť že som úbohá. Chcela som sa vyliečiť, aby som mohla mať budúcnosť, ale čo ak je toto moja budúcnosť? Ana mi toho sľúbila viac než dala...ak sa s ňou budem kamarátiť a budem ju poslúchať, bude mať rada a ja seba tiež...ale nemá ma o nič radšej ako na začiatku. A ani ja sa nemám radšej.
Neznášam tieto boje medzi sebou a sebou. Neznášam sa za to, aká som slabá
Mysela som si, že musím bojovať proti anorexii, ale jediné proti čomu by som mala bojovať, som ja