Najvyššia váha:57kg Najnižšia váha: 40kg Výška: 165cm

Farby depresie

21. října 2016 v 22:43 | Kimi |  Anorexia
Rozmýšľali ste už niekedy nad tým aké to je? Upadnúť do stereotypu a neustálej melanchólie, nenávidieť svoj život. Každý deň sa zobudiť a vstať s nechuťou k vlastnému životu, nič nechceš robiť, neznášaš celý svet. Zožiera ťa to, celé tvoje vnútro a jediné čo cítiš je nikdy neprestajná únava aj pri jednoduchých činnostiach. Neznášaš seba, svoj život. Rozmýšľaš ako skončiť ten bludný kruh farieb a zvukov. Nezmyselné plytvanie. Už nevnímam to že žijem. Len čas keď spím. Od spánku po ďalší spánok, kiežby sa to utrpenie medzi tým ani nedialo
Ľudia si myslia, že tý ktorý trpia depresiami vidia svet šedo, čierno. Veď čierna a sivá sú predsa farbami smútku, smrti, nenávisti, hnevu a depresie.
Úprimne...neviem ako to prežívajú ostatný. Ale ja farby vidím. Vidím tú nádhernú modrú oblohu, padajúce lístie, vidím ľudí okolo mňa ako farebných. Nevidím ich ako biele alebo čierne postavy. Vidím ich tak ako sú naozaj. Ľudia sa menia. Nie sú čierny a biely. Sú farebný. Plný pestrých farieb aké si len vieš predstaviť. Tie farby sú v každom z nás. Všetky.
Avšak čo dostaneme ak skombinujeme všetky dokopy farby? Čiernu.
Čierna vznikne len a len takto.
Čierna.
Znamená to teda že sme všetci zlý?
Aké to je vlastne mať psychickú poruchu?


Aké to je, keď sa ti zlomí noha? Bolí to, však. Ostaneš v nemocnici istý čas. Všetci sa o teba starajú, nosia ti kvetinky, čokoládu, bavia sa s tebou, snažia sa aby si sa cítila lepšie.
Ale keď skončíš v nemocnici kvôli psychickej poruche....bolí to. Nikoho nezaujímaš, jediné čo dostaneš od ostatných je trápne ticho a ohováranie. Trápne ticho doma keď sa vrátiš z liečenia. Trápne ticho a nútené konverzácie.

Boli tu už od detstva, vždy sa snažili ma získať. Teraz vycítili že som slabá, sú silnejší a darí sa im. Prišli.

Majú ma

Farby sú všade okolo nás lenže ich prestávam vidieť. Už nevidím čiernu. Už vidím len bezcharakterné tvory poháňané peniazmi. To je jediné čo vidím
má vôbec zmysel byť v tomto zhluku zvukov a farieb, večne trvajúci kolobeh nezmyselnosti
 

Som tu..opäť s vami

29. září 2016 v 19:54 | Kimi |  My fairytale
Takže...som tu. Začiatky budú ťažké, ale viem že to zvládnem. Schudla som na 42kg. Pri poslednom článku ktorý som zverejnila som mala 48kg. Ani neviem čo chcem dosiahnuť. Asi len mať rada seba a svoj život taký aký je.
Stratila som každého. Úplne. Každý sa postavil proti mne. Doslovne...nemám nikoho. A teraz, keď som si už začínala zvykať na ten zožierajúci pocit samoty, je tu on. Teraz, keď už som sa dostala na bod, že nikoho nepotrebujem.
Chcem schudnúť na 38kg a potom si váhu už len udržať. Posledné mesiace,...žijem akýsi obyčajný teenagerský život. Aspoň taký, aký som si ho predstavovala. A to je fajn...myslím.
Napíšte kto chcete spriateliť :)
Instagram: crazy.unicorn.metal

Btw. toto som písala...neskutočne dlho..a síce je to v angličtine..ale prekladač existuje (ah viem že nemám dokonalú anglinu ale dá sa to prekusnúť). Veľa mi to pomohlo keď mi bolo najhoršie...takže....tuto to je :)


Peace of mind
Recovery is possible only if you help yourself. On your own. Do not wait for others to save you. Save yourself. Be your own hero. Do not want someone else make you happy, because you will be always sad. Make yourself happy. Do not let your happiness depend on anyone. It does not mean you are lonely when you are alone. Spend some time alone. And remember, losing someone who does not respect and appreciate you is actually a gain, not a loss. Stay away from people who make you feel like you are hard to love. Sometimes you just have distance yourself from people, and believe me, if they care, they will notice and come back. Do not leave yourself to find someone else. Sometimes you need to burn bridges to stop yourself from crossing them again. Live without them, no one will ever miss you. I always wanted someone to save me, but I was always just more and more broken than ever before. And no one cared, so I just gave up on everyone.
I felt always weird and I never knew what is wrong, I though that I need their help, but I found out that I just need to love myself as I am although it is the hardest thing I ever tried. The hardest is to kill the monster inside you without killing yourself in the process.
People leave, even if they promised a million times they will not. Every single person I cared about cared always about someone else more and everyone got tired of me at some point. They all leave. all you have is yourself.
Do not forget, mental illness is not a choice, but recovery is. I know I will relapse and that is ok as long as I keep fighting. Accept yourself as you are. I understood myself only after I destroyed myself. And only in the process of fixing myself did I know who I really was.
I am not living my dream life, no one is. However, now I know that I am definetely on my way to live it.
I have lost everyone, but found myself.
And it was worth it

Hlavu hore

15. dubna 2016 v 22:30 | Kim |  My fairytale
Nepísala som článok na blog od kedy som prešla na túto adresu z pôvodnej...ale teraz sa o to pokúsim. Neviem ako to pôjde ale niečo nejak...vypotím snáď.

Naposledy som sem písala už...dávno. Asi nemá zmysel hovoriť o tom všetkom nešťastnom a pokuse o zúfalú samovraždu a utápaní sa vo vlastnom hovne celé mesiace. To o čom by som rada písala je niečo iné.
No dobre,.. Na to aby som sa dostala k tomu k čomu chcem...asi predsa len musím začať s tým zlým.
Po tom čo sme sa roziši s mojim najkamošom a tým všetkým som upadla do 5 mesačného obviňovania sa za to čo som spravila a nenávidenia sa a toho všetkého. Pokúsila som sa o samovraždu...2krát. A deň na to som spoznala môjho záchrancu ktorý ma samozrejme po mesiaci hodil s tým že som super ale v hlave som úplne mimo (aké nečakané však). A bolo to tu všetko zas...obviňovanie, sebanenávisť a depresie. Dokonca aj mama si všimla že nie som v poriadku. Známky sa mi brutálne zhoršili a dochádzka taktiež. Niežeby som blicovala...len vyprosíkala od mamy aby ma nechala doma. A vlastne, mala som na to právo. Cez deň som revala a v noci som vracala. Neustále. A tak to šlo dosť dlho.
V deň keď som šla do školy som si vzala so sebou aj baletné špičky s tým že si kus zacvičím. Lenže moja kamarátka (alebo teda jediný človek ktorému som ako tak verila) na mňa začala nadávať a kričať a kritizovať ma za to. Osoba ktorú som nazývala kamarátka ma začala nenávidieť a vyčítala mi že ja nie som jej pravá kamarátka. Takže nejak tak. Vyhrotilo to až do situácie, ktorú by som ja nazvala šikanou. Prosíkala som sa triednej aby som nemusela ísť do triedy a reálne som rozmýšľala nad prestupom. Čím skôr. Teraz je to v triede také...nijaké. Danej osobe bolo udelené riaditeľské pokarhanie pretože si okrem mňa začínala aj s inými babami. Medzi nimi bola aj jedna jej baba ktorú nazvala ako pravú kamarátku keď sme sa my hádali. Alebo teda ona so mnou hádala. A teda...táto jej pravá kamarátka jej vybavila riadne problémy.
Nasledovali týždne keď som mala chuť sa zabiť...nieto sa sústrediť na známky a skvelý priemer. A teda, včera som hľadala na FB jedného chalana ktorý ma zaujal (oh nie vôbec nie som trápna). Miesto toho som ale našla jedného iného chalana.
A úprimne, neviem kto to presne je a čo je zač. Poznám ho len deň (ale oh...držte palce :D), ale viem, že vďaka nemu som si uvedomila koľko času som strávila tým že som z nich bola na sračky a ako sa neznášam za to že som sa obviňovala za všetko čo sa stalo a tak, úplne zbytočne. Všetka tá sebanenávisť a hnev, to všetko bolo zbytočné. A taktiež patrí vďaka Alyson Noël, spisovateľke, ktorá ma posunula vyššie (a taktiež som si uvedomila že jediný kto reálne o mojom živote rozhoduje som ja a nikto iný ma nezachráni ani nič. Toto je realita)..

Každý chce radšej krutú pravdu ako sladké klamstvá. Poviem vám úprimne, ja by som radšej žila celý život úprimne šťastná v sladkom klamstve ako s falošným úsmevom v krutej realite
-http://unicorns-diary.blog.cz/1512/zivot-v-sne-teda-v-realite

Vždy som tak zúfalo túžila po tom sladkom klamstve...len nič netrvá večne a realita znie po tom všetkom horšie než doteraz.
-http://unicorns-diary.blog.cz/1512/kiezby-uz-bol-koniec

sladké klamstvo...krutá realita
Sny a realita
snívaj a ži v túžbe po dokonalej realite
alebo ži v dokonalej realite

Myslím si, že toto je deň, keď môžem hrdo vyhlásiť že som sa cez to dostala.
Dnes nastal deň keď som voľná
Žiadny vlak
Žiadna zastávka
Neobmedzuje ma nič
Žiadne hranice
Žiadny ľudia

(a ano oslávila som to CELOU PIZZOU)
*pozn. toto neznamená že nejdem chudnúť...len oslava je oslava*
Konečne som sama sebou
Voľná a bez obmedzení


 


Kiežby už bol koniec

16. prosince 2015 v 15:54 | Kim |  My fairytale
A teraz, keď je už asi skoro koniec, tu nie je nič. Nič čo by ma tu držalo. Niž pre čo by sa oplatilo pokračovať. Je to
Takže...poslednú dobu sem moc nepíšem. Celkovo je to rovnaké ako doteraz. Ako vždy... Tento článok by mal byť taký...zmiešaný.
Asi by som mala začať s niečím, čo som v poslednom článku len okrajovo naznačila. Podviedla som ho. Jeho. Toho najdokonalejšieho a najúžasnejšieho chalana. Po tom nasledovalo dlhé (aspoň ore mňa) obdobie preklínania sa, vracania a všetkých možných blbostí. Úprimne, chcela som umrieť...čím rýchlejšie, tým lepšie. Ale ludia ako ja si smrť nezaslúžia. A v tom mi napadla otázka. Prečo som sa nezabila pred rdvoma rokmi? Keď sa na mňa každý vy*ral a nikto sa so mnou nebavil? Keď som nikoho nemala a nikto mi neveril? Už dávno by som mohla mať pokoj a nestarať sa o nič z toho čo sa stalo. Bolo mi asi najhoršie z celých tých mojich období a vôbec nechápem ako som prežila...ako, teraz vážne. Nerozumiem tomu.
Potom, prišiel on. A od vtedy bolo všetko inak. Od základu (áno, vždy je za tým nejaký chlap...). Hovory od rána do večera, bla bla bla (myslím že on vie čo všetko pre mňa za ten rok spravil a je zbytočné to sem všetko vypisovať...jednoducho, je toho veľa). Potom som už v tom mala jasno. Vedela som prečo žijem. Vedela som, že pre neho sa to oplatí, pre nás.
A teraz...keď je už asi skoro koniec, keď už tu nie je nič. Nič čo by ma tu držalo, nič prečo by sa oplatilo pokračovať. Načo aj? On je to jediné na čom mi záleží a keď je preč, má zmysel žiť bez toho, čo dávalo vášmu životu zmysel? Prečo sa len jednoducho nevráti a nemôže byť všetko tak dokonale ružové ako doteraz...
Neviem veľa vecí, ale v jednej som si istá. Milujem ho.
Vždy som tak zúfalo túžila po tom sladkom klamstve...len nič netrvá večne a realita znie po tom všetkom horšie než doteraz.

*Názov*

16. prosince 2015 v 15:54 | Kim |  My fairytale
*z pôvodného blogu*
Tento článok bude dosť podobný predchádzajúcemu, ale skúsim začať inak..
Koncom augusta sme sa dali dokopy. Pomaly sa po škole začalo rozširovať, že mám chalana. JA mám chalana. Zrazu ma akosi všetci začali ohovárať, ako môžem mať JA chalana. Noa? Ja nemám chalana.
Ja mám JEHO.
Toho, kto je vždy pri mne aj keď vie aká som. Toho, na koho sa môžem kedykoľvek spoľahnúť v hocičom. Toho, kto nechce odísť aj napriek tomu že ma naozaj pozná. Ja mám svoju budúcnosť, svoje šťastie, môj život.
A čo majú ony? Chalana na jednu noc, možno dve? Nezáviďte a choďte si robiť svoje.
Avšak, moderné rozprávky obvykle nemajú šťastný koniec.
Obzvlášť keď som p**a. Netuším čo bude ďalej...milujem ho...ale to je mi teraz už asi k ničomu

Bez názvu

16. prosince 2015 v 15:53 | Kim |  My fairytale
*z pôvodného blogu*
Prečo?
Prečo musím sakra existovať? Načo je toto dobré? Úprimne.
NA VEĽKÉ NIČ
Okey...fajn pochopím. Nie každý je pekný (aj keď spýtať sa ma či je môj priateľ slepý keď je so mnou je už trošku moc, nie?....), nie každý je super extra talentovaný a nie každý vyniká v škole. Okey, pochopím. Za to tak vpodstate ani nemôžem.
Ale prečo som taká p**a?
Ako povahou.
Hysterická sprostá urevaná a och...prečo... Som hnusná k ľuďom ktorým na mne záleží (alebo sa teda tvária tak, že im na mne záleží), správam sa jak totálny idiot, mám priblblé poznámky, každého urážam a potom sa čudujem a revem že sa so mnou nikto nechce baviť, to ako vážne? Ja byť svoja spolužiačka/známa, nebavila by som sa so sebou, len sa ignorovala. Omg ľudia to nevidíte aká som? Alebo sa tvárite že je všetko úplne naj a potom ma ohovárate na každom rohu všakže. Každému leziem na nervy, všade som posledný zvyšok... ako keby to nebolo dosť, najkamoš ma začal zas ignorovať (jeeeeeej).
Celkovo poslednú dobu som sa začala celkom opúšťať a upadla do stavu sebaľútosti ktorý som si nevedela vysvetliť a myslím, že ani nechcem.
Sebaľútosť, to je niečo čo som cítila naposledy pred asi troma rokmi, keď som mala opuchnuté celé koleno, mala krámy a brutálne kŕče a šla som s bratom v -5stupňoch Celzia vo vetri na bicykel, lebo som chcela byť s ním. A tak sme šlapali asi 3-4 hodiny a samozrejme som dostala krásny zápal stredného ucha či čoho to. Ale bola som s ním.
Zaslúžim si trpieť. Zaslúžim si svoje peklo. A asi by som za tomala byť vďačná, pretože si zaslúžim horšie.

Anorexia vymyslená choroba/ pohľad spoločnosti na psychické poruchy

16. prosince 2015 v 15:50 | Kim |  Anorexia
Podobný článok som už raz písala, avšak okolnosti ma nútia vyjadriť sa k tejto téme opäť, aj keď možno vezmem túto tému tento krát inak.
Čoraz viac sa v našej triede diskutuje o anorexii. Všimla som si, že mnohé baby od nás z triedy ňou trpia. Teda, myslia si že trpia. Chcela som pomôcť jednej kamarátke a tak som jej poslala link na blog. Neviem ako, ale už o tomto blogu vie celá trieda...(ako sakra ako..? -.-) takže silno uvažujem o tom, že prejdem na inú adresu.
Anorexia sa stáva módnym trendom. Neviem ako si to ľudia predstavujú. Myslia si, že ak baba uvidí v TV nejakú celebritu tak sa hneď začne rezať lebo má depresie lebo nie je taká dokonalá ako tá celebrita a k tomu hneď dostanú anorexiu lebo chcú schudnúť. Omg ľudia. Počujete sa? Toto je maximálne úbohé. Nechcela som vyjadriť svoj názor pred nimi, pretože viem že by sa ich to dotklo. Ľutujem vás, ako na seba len tak pútate pozornosť a snažíte sa byť "tie chuderky ktoré trpia". Och no, tak ťa odmietol nejaký chalan. Noa? Život pokračuje ďalej preboha veď čo sa za každú hlúposť opúšťate.
Toto, čo robíte nie je anorexia. Toto je blbosť, pútanie pozornosti a úbohý výkrik do tmy. Toto je len forma diéty.
Úprimne, nechápem prečo sa všetky snažíte byť tak "cool". To je cool mať psychickú poruchu? Ste vy normálne? Choďte sa chvastať tým že máte schizofréniu alebo bi-polárnu poruchu. To už nie je cool? A v čom sa to líši? Psychická porucha ako psychická porucha. Alebo sa choďte chváliť tým že máte rakovinu. Veď aj to je smrtelná choroba. Dá sa mať na týždeň rakovinu a potom len tak zmizne? Nemyslím si. Tak ako to, že tá vaša "anorexia" po 2 dňoch zmyzla?
Och ste úbohé.
Rezanie, je taktiež porucha. Prečo si myslíte že ste in keď máte dorezanú ruku? To vážne?
Uvedomte sa.
Kvôli takýmto prípadom sú ppp a rezanie podceňované a brané ako vymyslené, neexistujúce choroby, pritom tých ktorý nimi naozaj trpia to ničí, telo dušu, všetko. A vy si vymýšľate umelé problémy. Kvôli ľuďom ktorý si nedokážu uvedomiť, že toto nie je ani zďaleka cool sa nevenuje ppp pozornosť aká by ala a často sa silne podceňuje.
Choďte do **** s tou vašou "anorexiou"
Spolužiačka začne hovoriť o tom ako má """"anorexiu"'"" a potom ešte mne vynadá že som ss jej na to spýtala, lebo ona nechce o tom hovoriť. Aha okej. 'Jasne že máš po mesiaci chudnutia anorexiu, áno uznávam.'
Hlavne že anorexia sa ťažko určuje aj na psychiatriach, nieto ešte si len tak vyhlásiť že mám anorexiu. Anorektičky ani nevedia že nie sú ok.
Ľudia, nesnažte sa byť cool anorektičky. Lebo takto ste len úbohé **** ktoré na seba pútajú pozornosť.
Ak ste to dočítali až sem, dúfam že som nikoho neurazila, ale uvedomte sa.

Len ty a tvoje myšlienky

16. prosince 2015 v 15:49 | Kim |  My fairytale
Takže....strávila som peknú chvíľu rozmýšľaním o tom, či napíšem jeden článok a v ňom všetko alebo 2-3 menšie a podrobnejšie...ale nakoniec som sa vrátila k tomu čo som chcela napísať ako prvé. Ospravedlňujem sa za ten chaos...
V prvom rade (ešte pred čím zabudnem) by som chcela poďakovať každému, kto pri mne celú tú dobu a aj naďalej stojí, aj keď som zlyhala na plnej čiare. Ďakujem vám všetkým a mrzí ma, že som vás sklamala. Možno ste si to mnohý nevšimli, ale tento blog funguje už myslím roky, dva ale po čase som z neho všetky články vymazala a začala nanovo.
Ja...ospravedlňujem sa za chaos ktorý pravdepodobne vznikne v tomto článku, ale akosi som došla k záveru že písanie článkov nie je moja parketa....a teda ani usporiadavanie mojich myšlienok...
Asi som už dosť jasne vyjadrila v predchádzajúcom článku že som vzdala svoj boj proti anorexii. Alebo ako to rada nazývam ja- boj proti sebe samej. Takže, neviem či je toto výhra alebo prehra, každopádne to beriem ako výhru, z tej strany, že sa pokúsim zmieriť sa so sebou tak ako som, bez snahy zmeniť sa. Toto som ja. Ten hnoj. To čo ma zničí. Máme zničiť to čo nás ničí...ale čo ak je to naša vlastná mysel, naše vlastné myšlienky. Nič menej. Nič viac. Len ty a tvoje myšlienky.
Čo robiť v takomto prípade? Mám byť šťastná. Šťastná dva metre pod zemou. Tam kde som mala byť už pred dvomi rokmi. Prečo sa to takto stalo? Čo by bolo keby som sa rozhodla ináč? Mám byť šťastná. Ale ja som. Svojim zvláštnym spôsobom som šťastná, teraz a takto. Možno ma to celé ovláda. Ale už ma to nezaujíma. Jediné o čo sa budem snažiť je prijať sa takú aká som. Nech som už akýkoľvek psychopat.

Zmier sa s tým kým si

16. prosince 2015 v 15:49 | Kim |  My fairytale

Pred pár dňami mi napísal.
On.
Nenapísal mi žiadnu dlhú správu. Len jednu obyčajnú sms. ,,Postav sa pred zrkadlo a povedz si, že si prekrásná. Pretože si"
Len pár slov...v ktorých bolo tak veľa spomienok a bolesti. Už-už som sa rozplakala, keď som sa rozhodla ho poslúchnuť. Postavila som sa zo stoločky, vošla do kúpelne a pozerala sa na seba. Ale nepovedala som si nič pekného. Len som sa pozerala do očí tomu človeku, ktorého som sa tak veľmi chcela zbaviť. Postavila som sa zoči-voči svojmu najväčšiemu nepriateľovy. Zrkadlám sa vyhýbam (až na okamihy keď si robím vlasy do drdola na balet). Nemohla som plakať. Len som sa pozerala do svojich očí. Chcela som kričať o pomoc, plakať, hocičo. Nič. Len som sa pozerala na tú kopu hnoja pred sebou. Na Zemi je 7 miliárd ľudí. Ja tu nie som potrebná. Tá škaredá, tá divná, tá blbá...načo?
Som teraz v raji? Alebo v pekle? Ja už neviem. Čo je vlastne raj...a čo peklo? A aj keby som bola v raji... Moje miesto je v pekle. Musím sa vrátiť do pekla.
Anorexia- raj a peklo. Pocit nižšej váhy, dokonalý pocit pri hladovke a nikdy neprestávajúce bolesti. Je to peklo alebo raj?
Či už som v raji alebo v pekle, je mi tu horšie. Teda...malo by mi byť lepšie. A možno aj je, len ja vnímam všetko príliš inak. Som v stave, keď aj hladujem, aj nie. Snažila som sa prehovoriť samú seba. Bojovať so sebou. Robila som presne opak toho proti čomu som bojovala. Nenávidím sa. Bojovala som proti sebe. Prečo? Aby som prijala samú seba takú akú som. A ako som to chcela dosiahnuť? Aby som sa zmenila. Nedáva to zmysel...ja viem.
Tak si to zoberme kus inak. Chcela som sa zbaviť anorexie, chcela som sa zmieriť s tým aká som. Chcela som sa zbaviť anorexie a zmieriť sa s tým, kým som, ale miesto toho som len pribrala ako prasa, anorexie som sa nezbavila a je mi zo seba len ešte viac na vracanie ako doteraz. Teraz som sa zmierila s tým, že to jednoducho nejde. Zmierila som sa s faktom, že mám anorexiu (och tie slová znejú tak divne...). Chcela som sa prijať taká aká som. Tak....teraz to príde, síce s depresiami a anorexiou, ale príde. Pretoźe sa budem brať takť aká som. Dúfam.
Takže, teraz sa snažim žiť aj v pekle aj v raji. Som posadnutá svojou váhou a dúfam že sa mi podarí schudnúť (omg mám 54kg ......toto musí každý uznať že na 160cm je to dosť veľa). Už proti tomu nebojujem. Nezaujíma ma čo sa stane. Už nie. Nemá cenu sa tomu brániť.
Chcela som...tak veľmi.
Kimi asi prehrala. Ale ona túto prehru berie ako výhru. Vraciam sa predsa späť do svojho raja (to čo je pre niekoho hnusné a nepochopiteľné je pre iného láska...) a už z neho nechcem odísť. Nechcem chudnúť rýchlo...len si to pomaly užívať. Ten pocit, že váha ide dole. Pomaly si užívať každú chvíľku toho, ako zničím ten hnoj v zrkadle.

Ako sa dostať z labyrintu

16. prosince 2015 v 15:47 | Kim |  My fairytale
Ako sa dostať z tohoto labyrintu utrpenia?
Ako utiecť z reality
Sny
Naše sny sú to, čo nám dodáva nájdej k životu, k lepšej budúcnosti.
Ale čo je vlastne lepšia budúcnost?
Nikdy to nebude lepšie, len sa naučíme s tým žiť, zvykneme si. Zmierime sa s realitou,, sadneme si a čakáme. Na lepšiu bucúcnosť. Ale zajtra tu už nemusí byť nikto z nás...tak na čo čakáme....? Celý svoj život len pretrpím ako nejaký trest a modlím sa aby som ráno už nevstala. K čomu je to dobré? Zožieram sa vo vlastnom nešťastí, keď tomu aj tak neviem pomôcť. Riešením nie je si sadnúť a čakať na lepšiu budúcnosť. Riešením je postaviť sa a ísť si pre dokonalú súčasnosť. Užívať si každú chvíľku a vysrať sa na veci, ktoré už jednoducho nezmením, ani keby som sa na vlasy postavila. Riešením je žiť dokonale šťastná v sladkom klamstve ďaleko od krutej reality. Utiecť zo života.
Ako sa dostať z tohto labyrintu utrpenia?
Uteč
Uteč kým môžeš

Kam dál